Nádeje z pohľadu zdravotníckeho záchranára na dnešnú situáciu COVID-19

Slová ako epidémia a pandémia pozná každý zdravotnícky pracovník zo školských čias. Memorovali sme ich na hodinách infektológie, chápali ich iba v teoretickej rovine a s údivom sme počúvali prednášajúcich o pandémiách moru, cholery či španielskej chrípky. Z času na čas na nás vyskočila z časopisu historická fotografia, zachytávajúca osudy ľudí tejto dávno minulej epochy ľudského bytia.

Použijem klišé: „história sa opakuje“. Zopakovala po sto rokoch od vypuknutia španielskej chrípky. Najskôr napadla východnú časť zemegule, príroda ukázala svoju silu a dlho sa európskemu kontinentu teda ani Slovenskej republike nevyhla. Písal sa piaty marec 2020 a prvý potvrdený prípad koronavírusu na západnom Slovensku. Zastavil sa čas, zastali ľudia, zastavil sa život, zastavili sa všetky výdobytky vedy a techniky, zastavili sa rozmary, pôžitky. Krajina sa vypla. Jediný, kto sa nezastavil, ale musel naštartovať, bolo naše zdravotníctvo. Presne to zdravotníctvo, ktoré je už rokmi ospevované ako to „najhoršie“. Síce na kolene s improvizovanými pomôckami, ale kvalitou zdravotníckych pracovníkov sme sa pasovali a pasujeme s pandémiou. Medzi podpultový tovar sme zaradili hygienické rúška, mydlá, dezinfekčné prostriedky, respirátory a v neposlednom rade múku aj droždie.

Pri čítaní týchto riadkov máme úsmev na perách, ale vtedy to tak nebolo. V piatok podvečer mi oznámil vedúci zdravotnícky záchranár, že budeme posádkou, ktorá bude vykonávať transporty COVID pacientov. V tej dobe bol COVID pozitívny pacient každý, kto sa vrátil zo zahraničia a teda mal pozitívnu cestovateľskú anamnézu. Boli sme svedkami húfneho návratu ľudí spoza hraníc. Prichádzali z Rakúska, Talianska, Francúzka, presne z tých najlukratívnejších destinácií, v ktorých vírus ukazoval svoj majestát. Na rodnú hrudu sa vracali kamionisti, opatrovateľky, ľudia pracujúci v hotelierstve a gastronómii. Nie všetci boli takí féroví a už pri volaní na tiesňovú linku povedali, že sa vrátili zo zahraničia. V mnohých prípadoch ľudia zámerne zatajovali pozitívnu cestovateľskú anamnézu a vystavovali veľkému riziku pravé tých, ktorí im ako jediní mohli a môžu pomôcť. Pravé týmto nerozvážnym konaním sa ocitlo mnoho zdravotníkov v nútenej a hlavne nedobrovoľnej karanténe.

Prvá vlna pandémie priniesla so sebou strach, obavy aj očakávania. Tu sme sa správali tak, ako sa očakávalo od ľudí z vyspelého industriálneho sveta. Prišlo leto, prišlo teplo, prišli dovolenky. Mnohí dovolenkári si z prímorských oblastí priniesli aj suvenír nanometrickej veľkosti v podobe spomínaného vírusu. Ani nevieme ako a už sme sa pasovali s druhou vlnou. Nemocnice praskali vo švíkoch, pomáhal každý, kto vedel. Nemocnice si medzi sebou posúvali pacientov a reprofilizovali lôžka. V tejto situácii sme boli nápomocní najmä my, zdravotnícki záchranári, ktorí sme im zabezpečovali starostlivosť pri transportoch. Začali sme častejšie navštevovať južné úbočie Vysokých Tatier nie za účelom turistiky, ale za účelom transportu pacientov do Národného ústavu tuberkulózy a pľúcnych chorôb vo Vyšných Hágoch, kde podstupovali ďalšiu odbornú liečbu. Osudy pacientov boli rôzne, niektorým sa dokonca lekári priznali, že pri prijatí do nemocnice nad nimi zlomili imaginárnu palicu. Aj takéto príbehy a spätné väzby nás posúvali dopredu a uisťovali, že naša práca prináša ovocie. Trpké chvíle sa striedali s tými, ktoré nás posúvali. Tešili sme sa aj potlesku na balkóne, ktorý nám venovala verejnosť. Najviac by nás však potešila zodpovednosť potenciálnych klientov, ktorí by pochopili, že opatrenia tu nie sú na to, aby nám niečo zakazovali a brali slobodu, sú tu preto, aby sme ochránili seba a svojich blízkych a vrátili si slobodu.

Lockdown, nelockdown, na sviatky sa musíme stretnúť, s takýmto krédom sme prežili Vianoce síce v radosti, pokoji, ale v preplnených domácnostiach a na rodinných návštevách. To, čo nastalo po nich sa nedá opísať ako radosť. Pribúdali čísla nielen nakazených, hospitalizovaných alebo zomierajúcich. Spomínam si na výjazd k pacientovi s respiračnými ťažkosťami. Jednoduchá a cielená otázka: Kde ste sa nakazili? Odpoveď rovnaká ako u XY ošetrených pacientov. „Cez sviatky boli doma obidvaja synovia, jeden pracuje v nemocnici v Bratislave, druhý ako fyzioterapeut v Rakúsku“. Pán mal také šťastie, že pomohol zdvihnúť štatistiky vyliečených ľudí na COVID-19. Možno ako pri jednom z mnohých pri ňom stála šťastena. Žiaľ, ďalších desaťtisíc ľudí neokúsilo dobro tejto pani. Na vlastné oči sme videli chlapov ako hory, ktorých položili teploty trvajúce aj dva týždne. Tak, ako hovorí stará pravda, choroba si nevyberá, nepozerá na naše tituly, podnikateľské aktivity či spoločenské postavenie, nepozrela ani na rolu matky, otca alebo dieťaťa. Všetkým ale nenadelila rovnakým dielom. Neodkladnú prednemocničnú starostlivosť sme poskytovali kňazom, pedagógom, zdravotníkom, podnikateľom aj marginalizovaným skupinám. Boli sme svedkami besnenia vírusu, ktorý hejteri opisovali ako obyčajnú chripôčku. „Obyčajná“ bola iba pre tých, ktorí dostali dar, že chorobu prežili ako bezpríznakovú. V prvej vlne sme zvážali z domácnosti do nemocníc vždy iba jedného chorého člena, ktorý vyžadoval akútnu liečbu. To, čo sme zažívali počas druhej vlny, bolo ťažko uveriteľné a opísateľné. Jednoducho - nezažiješ, nepochopíš.

Najhoršie na práci záchranára v teréne sú situácie, ktoré neprinášajú veľa radostiplných zážitkov, v denných a nočných službách sa stýkame iba s nešťastím, mĺkvym pohľadom pozorujeme krutosť osudu. Môžeme byť akýkoľvek silní, ale aj my sme len ľudia z mäsa a kostí a s citmi. Táto situácia bola náročná aj pre nás, ako jediní zdravotnícki pracovníci navštevujeme svojich pacientov doma, vidíme ich zariadené byty v modernom alebo postkomunistickom štýle, niekde nás ohúria starožitnosti či krásne obrazy na stenách, ale čo navždy ostáva v našich pamätiach sú vystrašení pacienti a plačúci rodinní príbuzní, ktorí nám pozerajú na ruky a zázrakom sa nám vtedy nedarí. Nikdy nevieme, aké prekvapenie ukrýva výjazd, zvlášť v tejto dobe. Idete po jedného pacienta a na adrese zistite, že pomoc potrebujú obidvaja manželia. Obidvaja vyžadujú transport do nemocnice, obidvaja vyžadujú oxygenoterapiu, obidvaja vyžadujú liečbu, obidvaja sú hospitalizovaní na jednej izbe na covidovom oddelení a obidvaja manželia zomierajú. Ona vo veku 67 rokov, on vo veku 70 rokov, obidvaja majú pohreb v ten istý deň, nechali tu svoje deti, vnúčatá, známych a priateľov. Pýtam sa? Ako môžeme byť takí bezcitní, keď povieme: „veď už boli starí“...Musíme si uvedomiť, že to boli niekoho rodičia. Alebo tragédiu vnímame iba vtedy, keď zomrie človek v mladom produktívnom veku a zanechá po sebe štyri neplnoleté deti? Zomierali aj tí, ktorí pomáhali, lekári, sestry, záchranári. Nikto z nás nevie, kto bude ďalšou obeťou. Mnohí z nás sú znechutení, sklamaní, skeptickí, negativistickí, chýba nám také pomyslené svetielko na konci tunela.

Problémy nám pomáhajú rásť, nie sú tu preto, aby nás zdiskreditovali. Kto z nás si položil otázku: „Čo mi priniesla, čo mi dala pandémia?“. Sťažujeme sa iba na to, čo všetko nám vzala. Čo nám dala táto beznádejná situácia? Dala nám zdravie, fyzické aj duševné. Zdravie, ktoré berieme ako samozrejmosť. Koľkokrát odkladáme preventívne prehliadky? Jooj, pôjdem na budúci rok, veď mi nič nie je. Keď sa objavia zdravotné ťažkosti, tak ich bagatelizujeme, alebo si nechceme pripustiť problém, liečime sa sami. Pomoc vyhľadávame na poslednú chvíľu a čo očakávame od zdravotníckych pracovníkov? Že zoberú do rúk čarovný prútik a jeho šibnutím zmiznú všetky ťažkosti, dokonca problémy. COVID-19 nám dal možno viac, ako by sme si mysleli, začali sme častejšie skloňovať slová ako ľudskosť a pomoc. Každého z nás sa táto etapa dotkla, možno tým, že sme zabezpečovali kúpu základných potravín pre blízkych v karanténe, možno tým, že sme zažili silu koronavírusu na svojej koži a ocitli sme sa v úlohe pacienta, možno tým, že sme niekoho potešili telefonátom, možno tým, že sme preukázali svoju ľudskosť.

Aby sme sa do budúcnosti vyvarovali rovnakých chýb, správajme sa zodpovedne, rozumne a príklad si zoberme zo zvieracej ríše a ich žitia vo vzájomnej symbióze.

Autor: Bc. et Bc. Lucia Čierníková zdravotnícky záchranár