Pandémia ako možnosť nových začiatkov

 

V marci som na sociálnej sieti dostala upozornenie na minuloročnú spomienkovú fotografiu, ktorú sme si so spolužiakmi vytvorili po absolvovaní klinickej výučby na Internom oddelení v Prešove. Bolo to zachytenie posledného momentu, kedy sme sa ako kolektív, stretli osobne. Premohla ma nostalgia za minulosťou. Avšak môžem povedať, že vďaka pandémii sa niektoré moje myšlienky a postoje zmenili.

Jednoznačne najzapamätateľnejším zážitkom minulého roka, bolo spoznávanie možností virtuálneho vzdelávania. Zo dňa na deň sme sa ocitli pred novou formou vzdelávania. Moja fakulta (Fakulta zdravotníckych odborov Prešovskej univerzity) prijala opatrenia pre zabezpečenie kontinuity vo vzdelávaní veľmi promptne. Moje začiatky dištančného vzdelávania boli poznačené strachom z neznámeho a trpezlivosťou. Ale v priebehu času a pravidelným užívaním platformy MS Teams som si začala užívať možnosti prednášok z domáceho prostredia. Mnou oceňovanou výhodou bol komfort z hľadiska času, prostredia a možnosti udržiavať určitý sociálny kontakt so spolužiakmi. On-line vzdelávanie šetrí čas a umožňuje pripojenie z akéhokoľvek miesta. Ďalšia výhoda, ktorú pozorujem, je väčšia miera odvahy vyjadriť názor, čo vedie k tvorbe zaujímavých rozhovorov s plodnými názormi. Musím však dodať, že preferencie som dokázala oceniť iba určitý čas. V súčasnosti u mňa prevyšujú limitácie dištančného vzdelávania. Mám veľmi priateľských spolužiakov, s ktorými sme si aj napriek krátkosti osobného kontaktu, vybudovali vzťahy založené na vzájomnej podpore a pomoci. Vzhľadom k tomu, že som druháčkou v magisterskom stupni štúdia, som väčšiu časť spoločných zážitkov so spolužiakmi zažila prostredníctvom obrazovky. Chýbajú mi a on-line svet takúto potrebu doplniť nevie. Znížila sa moja miera trpezlivosti pri výskyte technických problémov, ktoré sa občas vyskytnú a môžem povedať, že aj pozornosť. Avšak mojím štúdiom, som vedená k tolerancii, vytrvalosti, pokore, a preto som sa rozhodla uvažovať nad hľadaním dobrého v tom zlom. Prvým výsledkom je, že dištančné vzdelávanie považujem za významnú osobnú skúsenosť a veľký krok pre inovatívne možnosti budúceho vzdelávania.

Myslím si, že podobné pocity (stratu, obmedzenosť, bezmocnosť, apatiu a pod.) cítime čoraz intenzívnejšie všetci, bez ohľadu na sociálne postavenie a rolu. Spôsobujú to špecifické sociálne problémy a témy, s ktorými nevyhnutne prichádzame do kontaktu.

Existujú teda nejaké obohacujúce ponaučenia, ktoré by sme si mali odniesť do budúcich chvíľ?

Ponúkam vám moje skúseností, vďaka ktorým ľahšie prežívam „covidovú dobu“. V poslednom čase som veľmi často ako študentka ošetrovateľstva konfrontovaná s prosbami o názor na rôzne hoaxy a mylné vysvetlenia objektívnej reality. Myslím si, že aj ostatní zdravotníci či študenti zdravotníckych odborov majú rovnaké skúsenosti. Prítomná pandémia jednoznačne vytvorila priestor pre šírenie nepravdivých informácií, ktoré sa snažia zakryť pravdu a vytvoriť nedôveru k autoritám, vedcom či k samotným zdravotníkom. Takéto správy veľmi radikálnym spôsobom rozdeľujú spoločnosť a rozmnožujú nenávisť medzi ľuďmi. Príkladom sú nenávistné komentáre a príspevky na sociálnych sieťach, ktoré sa stali veľmi nevhodným priestorom vyjadrovania akéhokoľvek názoru. Je naozaj ťažké, pri takejto rôznorodej palete názorov sa orientovať a zistiť, či konkrétne tvrdenie je pravdivé alebo nepravdivé. Nástrojom pomoci je spôsob myslenia, ktorý mi bol predstavený v priebehu štúdia za čo som svojej alma mater nesmierne vďačná - kritické myslenie. Kritické myslenie nás núti predloženú výpoveď overiť alebo prehodnotiť správnosť vlastných myšlienok. Môžeme povedať, že je kľúčom k vlastnému rozvoju inteligencie a životnej múdrosti. Od základnej školy sme vedení k automatickému prijatiu predloženého, bez bližšieho skúmania súvislostí a pravdivosti. Tento nový spôsob myslenia nás núti vyhľadávať argumentačné názory a porovnávať dôveryhodnosť jednotlivých zdrojov.

O niekoľko mesiacov sa stanem plnohodnotným členom zdravotníckeho personálu, ako sestra. Svoj študijný smer vnímam ako poslanie a som rozhodnutá pristupovať k pacientovi „od srdca“ so zachovávaním všetkých etických noriem vrátane princípu prospešnosti. Vnímala som ako svoju povinnosť usmerniť nesprávne názory môjho okolia na rôzne témy, no väčšinou som sa stretla s výsmechom, s konfrontáciou založenou na postavení človeka do bezvýchodiskovej situácie. Je to smutné. Otázkou je či naozaj chceme žiť v takejto realite. Významný je fakt, že aj samotní zdravotnícki pracovníci nie sú jednotní v názoroch. Súčasná spoločenská situácia mi bola motiváciou k rozhodnutiu šíriť pravdivé, overené informácie a prehodnocovať správnosť svojich názorov na základe poznania. Ak si najbližšie nebudete istý pravdivosťou nejakého názoru, pozývam vás k vyhľadávaniu príbuzných informácií a k diskusii s odborníkom v konkrétnej oblasti. Pričom, počúvanie má väčší prínos ako silené preukazovanie vlastnej pravdy. Nebudujme spoločnosť podceňujúcu vzdelanie, výskum a všeobecný rozhľad. Ďalšou zmenou, ku ktorej nás pandémia môže pozvať je prebratie vlastnej zodpovednosti za prijímané názory.

Nielen múdrosť, ale aj láska či empatia sú nevyhnutnými aspektmi ťažkého obdobia. Súčasná pandémia skúša našu mieru pochopenia a súcitu veľmi konkrétne, a to voči seniorom. Ageizmus, teda veková diskriminácia sa v našej spoločnosti vyskytovala, ale existujú domnienky o jej výraznom prehĺbení kvôli prijatým protiepidemiologickým opatreniam. Odborná verejnosť vedie diskusie o tom, či pod ochrannou politikou štátu sa neskrývajú prvky diskriminácie. Seniori sú bezpochyby najohrozenejšou skupinou vzhľadom na involučné zmeny a potencionálne ťažší priebeh ochorenia. Okrem strachu z nákazy sa však stretávajú s neakceptovaním dôstojnosti, s nutnou izoláciou od rodiny a rovesníkov, či sociálnou antipatiou. Môžeme povedať, že sú poznačení ďalším bojom, bojom proti stereotypizácii prinášajúcej mylné predstavy o starnutí a starobe.

Špeciálne vytvorené hodiny do značnej miery prispeli k negatívnym postojom voči seniorskej komunite. Neuvedomujeme si, že niektorí samostatne žijúci starší ľudia v ťažšej finančnej situácii využívajú večerné nákupy práve kvôli lacnejším potravinám. Osobne si myslím, že spomínané opatrenie patrí medzi najviac diskutabilné v spoločnosti a pre zachovanie postoja k nemu je potrebné poznať potreby seniorov ako aj potreby vekovo mladšej generácie. No nezabúdajme, že postoj k starobe je postojom k vlastnej budúcnosti.

Myslím si, že veľmi intenzívne v našej spoločnosti cítime vzájomný nedostatok ľudskosti a vzájomného porozumenia. Celosvetová pandémia odkryla a zároveň umocnila túžbu po týchto sociálnych potrebách. Prejavmi láskavosti vyjadrujeme úprimný záujem o šťastie a blahobyt toho druhého. Máme na výber niekoľko možností jej vyjadrenia. Môžeme ponúknuť konkrétnu pomoc alebo vysloviť povzbudivé slová, ktorými zmiernime ťažobu prežívaných problémov. Túto vlastnosť nie je jednoduché prejaviť, ale ovplyvnením vlastnej ostýchavosti, sebeckosti a budovaním vlastného „ja“ to dokážeme. Skúsme sa dnes zamyslieť nad tým, aký prejav humánnosti by sme dnes chceli nášmu okoliu ponúknuť.

Epidemiologická situácia a s ňou spojené reštrikčné opatrenia ma priviedli k myšlienkam smútku za bežnými, rutinnými dňami. Osobne spomínam na príjemné pocity prežívané pri sedení na terase s priateľmi či knihou, na vôňu kávy či slnečné lúče umocňujúce pôžitok z dňa. Chýba mi cestovanie, prostredie mojej alma mater, spolužiaci, no najmä sloboda prinášajúca v určitých chvíľach zhon a časovú tieseň. Odstupom času zisťujem dôležitosť „starých dobrých časov“. Ale, až raz budem opäť utekať na odchádzajúci autobus a nebudem stíhať pracovné povinnosti, určite si zaspomínam na pohodlné covidové časy.

Mojím hlavným posolstvom je možnosť byť kedykoľvek šťastná aj v tak náročnom čase ako je teraz. Je len na mne, ktorú možnosť si vyberiem a akými informáciami sa nechám ovplyvňovať. Tak ako každý z nás, mám možnosť orientovať svoje myšlienky k možnostiam strateným vďaka covidu a neustále sa sťažovať na politikov, ich chaotické opatrenia, na už ročné odlúčenie od spolužiakov a podobne. Ale pochopila som, že takto šťastná nikdy nebudem. Preto milí čitatelia, nečakajme na novú dobu, ale už dnes sa obklopujme pozitívnymi maličkosťami, začnime si vážiť prítomnosť toho druhého, ďakujme za všetko čo máme a odhodlajme sa spraviť lepšiu verziu seba samého.


Autor: Bc. Lýdia Lichvarová Študentka magisterského štúdia, Katedra ošetrovateľstva, FZO PU v Prešove


« Späť