Máme doma detského diabetika

V živote je veľa „drobných“ vecí, ktoré bežne neriešime. Pozornosť sústredíme na tie, ktoré si to podľa nás nevyhnutne vyžadujú, riešime prácu, bývanie, vzdelanie. A samozrejme deti.

„Si už oblečený?“

„Ešte nie.“

„Ponáhľaj sa! Musíš ešte predsa raňajkovať. Čože, to už je toľko hodín? Raňajky teda nechaj tak a poď, aby si stihol do školy a ja do roboty. Máš predsa zabalenú desiatu. A v škole si ešte kúp niečo na pitie, máte tam predsa automat. Pá, tak ja idem.“

Ďalších 8 hodín sa každý z nás rodičov venuje práci v zamestnaní. Potom sa ponáhľajú rýchlo domov pripraviť niečo na večeru, skontrolovať deťom úlohy a… „pekný deň je za nami!“ Z času na čas príde nejaká choroba, zabehneme k lekárovi, ktorý predpíše lieky a veríme, že po ich doužívaní bude všetko ako predtým.

Niekomu takto život prejde, deti mu vyrastú do dospelosti, prídu vnúčatá a všetko sa postupne opakuje. Sú však aj takí, ktorí musia denne riešiť práve tie „drobnosti“. Prečo? Jednoducho preto, lebo majú doma diabetika.

Diabetes mellitus 1. typu je jednou z najčastejších chronických ochorení detského a mladého dospelého veku. U prevažnej väčšiny je ochorenie spôsobené autoimunitnou deštrukciou beta buniek pankreasu (podžalúdkovej žľazy) a následným absolútnym nedostatkom vlastného inzulínu. Ukázalo sa, že choroba má silnú genetickú predispozíciu. Pre jednovaječné dvojčatá je pravdepodobnosť vývoja choroby u druhého dvojčaťa približne 40%, u dvojvaječných sa toto riziko znižuje na 5%. Ak má jedno dieťa v rodine cukrovku 1. typu, je riziko vzniku choroby do 50 roku života u jeho súrodencov 1:10. Genetickú predispozíciu prenášajú na svoje deti viac muži ako ženy. Spúšťač chorobného procesu nie je dodnes presne známy. Diabetes môže spustiť atak vírusovej infekcie, ktorá môže spôsobiť metabolické alebo imunitné zmeny v bunkách ostrovčekov pankreasu.

Výskyt diabetu 1. typu vykazuje celosvetovú vzostupnú tendenciu a značné geografické rozdiely. Na Slovensku bol v roku 1985 zriadený celoštátny register detských diabetikov. Incidencia diabetu 1. typu u detí a dospievajúcich vo vekovej kategórii 0 - 18 rokov bola na Slovensku v uplynulých rokoch 12, 3 na 100 000 obyvateľov. Veľký nárast sa pozoruje vo vekovej skupine 0 – 4 roky, kde je až 9,2 na 100 000 obyvateľov. V detskej populácii na Slovensku teda ročne pribúda 120 až 130 malých pacientov.

Prvou vecou, ktorú potrebuje diabetik zvládnuť – je vyrovnať sa so svojou novou „kamarátkou - cukrovkou“. No nie len on, ale aj celá jeho rodina. Mnoho rodičov si v prvom momente pomyslí: „to je koniec, všetko čo bolo doteraz (strava, šport, cestovanie) skončilo. Čo teraz ďalej?“ Ďalšia vec, ktorá človeka napadne: „Čaká ma toľko nových vecí, zvládnem to? Kto mi poradí, keď si nebudem vedieť dať rady ja?“ A tu postupne prichádzajú do vášho života ľudia, ktorí vám podajú pomocnú ruku vždy, keď to bude potrebné.

Jedným z nich je diétna sestra. Ak je dieťa - diabetik vo veku 8 - 10 rokov, bude sa diétna sestra rozprávať v prvom rade s rodičmi. Vysvetlí im, že jedným zo základných pilierov liečby je strava, ktorá sa vlastne ničím nelíši od bežnej racionálnej stravy. Nie je to nijaká špeciálna „diéta“. Dôležité je vedieť, koľko čoho môžem zjesť a kedy. Ako správne stravu kombinovať, aby sa cukor v krvi držal čo najstabilnejšie na dobrých hodnotách (glykémia - hodnota krvného cukru medzi 5 - 10 mmol/l). Základnou veličinou v strave je tzv. sacharidová jednotka. Predstavuje 10 g sacharidov v danej potravine. Ako prvé sa rodič naučí, ktoré potraviny cukor obsahujú, a teda sa „počítajú“, a ktoré ho neobsahujú, a teda sa „nepočítajú“. Diétna sestra rodičom pomôže zostaviť aj vzorový jedálniček. Ak je dieťa staršie ako 8 - 10 rokov, je do spoločného rozhovoru zapojené i ono, aby si vedelo v škole alebo na výlete samo spočítať sacharidové jednotky v strave.

Ďalším z pomocníkov je lekár. Ten rodičom i dieťaťu vysvetlí, že žiadny „koniec sveta“ nenastal, ale z rôznej príčiny dieťaťu chýba jeden hormón - inzulín. Inzulín je zodpovedný za spracovanie cukrov, ktoré v strave prijímame. Ak tento inzulín telu dodáme, telo dokáže fungovať ako predtým. Lekár potom rodičov aj dieťa naučí, ako tento inzulín podávať, kedy ho podávať a v akom množstve. Nemenej dôležité je zaškoliť rodičov (dieťa) ako postupovať v prípade choroby, stresu, či pri zvýšenej pohybovej aktivite. Sú to situácie, ktoré si vyžadujú osobitné úpravy samotnej liečby, podávania inzulínu a stravy. Keďže inzulín je úzko spätý s jedlom, je nevyhnutné upraviť dávku inzulínu na základe toho, koľko dieťa zje alebo či bude mať zvýšený pohyb. Ak zje iba časť z toho, čo by malo a čo bežne jedáva, musíme redukovať aj dávku podaného inzulínu. Ak bude mať viac pohybu - tiež môžeme upraviť dávku inzulínu alebo pridať trochu sacharidov navyše. Aby sme však naozaj vedeli akú dávku inzulínu máme aplikovať alebo či môžeme vôbec športovať, musíme vždy poznať aktuálnu hodnotu cukru v krvi. Na meranie cukru v krvi nám slúži glukomer. Ak je hodnota krvného cukru vyššia (spravidla nad 15 mmol/l) je nevyhnutné si vyšetriť aj moč na prítomnosť ketolátok, pretože v takom prípade sa športovať neodporúča. Je potrebné, aby dieťa ostalo v kľude, doplnilo si tekutiny formou vody či minerálky. Diabetik si teda potrebuje každý deň niekoľkokrát (minimálne 4 - krát) skontrolovať hodnotu svojho cukru v krvi i v moči.

Ďalším v poradí je psychológ. Psychológ? „Veď ja nie som padnutý na hlavu!?“ To určite nie, no prvé oznámenie verdiktu cukrovka prináša so sebou obavy, napätie, neistotu, výčitky i hnev. Niekedy prichádzajú obdobia, kedy sa človeku zdá, že to už v pohode zvláda, že je s verdiktom vyrovnaný. A potom zrazu bum, čierny mrak pochybností! Psychológ je človek, ktorý ukáže, ako tento mrak zahnať vždy, keď sa objaví.

Dnešná doba mobilov, tabletov a iných výdobytkov techniky vie rodičom i detským diabetikom v mnohých veciach uľahčiť život. Napríklad taká situácia: prídete do reštaurácie, objednáte si jedlo… a zrazu neviete presne na tanieri zrátať všetky potraviny, ktoré vám naservírovali. Kedysi si preto možno ľudia objednávali iba jedlá, ktoré si vedeli spočítať. Dnes môžete v kľude vytiahnuť svoj mobilný telefón a vďaka modernej aplikácii nájsť, ktorá potravina sa ako ráta. A nikomu pri stole nebudete „čudný“, lebo veď dnes vidíte pri stole s mobilom skoro každého druhého človeka. A čo vrcholový šport? Že sa ho musíte vzdať? Kedysi to športovci počuli z úst lekára dosť často. Dnes športovať s diabetom nie je problém. Vo svete i u nás máme niekoľko vrcholových športovcov, ktorí majú cukrovku 1. typu a napriek tomu sa športu nevzdali. Napríklad americký plavec Gary Hall. V rokoch 2000 až 2004 získal olympijské zlato. Celkovo získal 10 olympijských medailí. Alebo americký cyklista Phil Southerland založil prvý profesionálny cyklistický tím Team Type 1. Ďalším je britská veslárska legenda Sir Steve Redgrave, ktorý zvláda pretekanie pomocou inzulínovej pumpy. Na Slovensku je to mladý bežec na lyžiach, ktorý získal v roku 2013 bronz na 45 kilometrovej trati Bielej stopy.

Dokonca rodičia detí, či deti samotné, si môžu priebežne, kontinuálne počas dňa sledovať hodnoty svojho cukru v krvi. A to vďaka kontinuálnemu glukózovému monitoringu pomocou tzv. senzora. Takže rodičia už nemusia žiť v neustálom strachu „čo ak v noci zaspím a dieťa bude mať náhodou hypoglykémiu“ (nízka hodnota krvného cukru, ktorú je nutné urgentne riešiť podaním sladeného nápoja, v ťažkých prípadoch bezvedomia alebo kŕčov aplikáciou injekcie Glucagen Hypokit, ktorú každý diabetik musí mať doma k dispozícii).

Áno, je toho na začiatku veľa. Veľa nových informácií, prispôsobenie režimu dňa. No každý z nás takéto podobné situácie v živote má, či už je to pri nástupe do nového zamestnania alebo pri nástupe do novej školy. Vždy máme pocit, že množstvo nových informácií je pre nás naraz veľa. A predsa nikto z nás neuteká po 2 týždňoch či mesiacoch do iného zamestnania či školy. Lebo každý vie, že všetko chce svoj čas. Postupne sa zaučíme, zorientujeme… a nakoniec to každý z nás zvládne. Tak je to aj s cukrovkou. Každý to nakoniec zvládne. Niekto preto, lebo nemá iné východisko, väčšina ľudí však preto, lebo to zvládnuť chce.

MUDr. Andrea Milanová

Národný endokrinologický
a diabetologický ústav, n.o. Ľubochňa